Víťazný text sestry Lili

O polnoci bola stratégia konečne vymyslená. Bol čas konať. Vyšli sme z auta a hodnú chvíľu sme kráčali po asfaltke ktorá smerovala hlbšie do lesa.

Asi po dvadsiatich minútach sme spoza stromov zbadali čistinku a na nej v kruhu postavené podsady. Boli sme tu. V tej chvíli sme spomalili. Pomalými krokmi sme sa snažili  premiestniť čo najtichšie k táborisku. Chvíľu nám trvalo než sme našli vhodnú pozíciu na útok keďže nám cestu skrížil potok. Vzduch vyzeral byť čistý. Možno to bolo tým že stráže sa dobre schovali, alebo si svoju prácu poriadne neplnili a dali si šlofíka v hangári.

Pár minút sme sa všetci krčili na svojich miestach a pozorne sledovali svoju nevinnú obeť s ktorou sa zjerme nasledujúce minúty bude konať veľmi drsne. V stávke bolo ale omnoho viac ako táto vlajka jemne sa kolísajúca v nočnom vánku. Išlo hlavne o hrdosť nášho zboru. 

Keďže vonku sa nič nedialo vyslali sme návnadu (Kosťa ). Rozbehol sa a my sme s malou dušičkou sledovali ako sa blíži k vlajke. Už len 5 metrov… už len 2…  začuli sme krik a následne : ,,Prepáááád!!!“
V tej chvíli som sa rozbehla. Utekala som ako najrýchlešie sa mi s toľkými vrstvami oblečenia dalo. Lenže v polovici cesty som sa stretla s nejakou prekážkou( v tme som ju nedokázala indentifikovať) a v tej rýchlosti som zakopla. Prvýkrát v živote sa mi podaril kotúľ letmo!
Keď som sa z tohto akrobatického kúsku spamätala utekala som ďalej. Pri stožiari som zbadala skautov. Dosť zúrivo vyzerajúcich skautov. Rozhliadla som sa dookola či nezazriem nejaké maskáče. No márne, maskáče si svoju úlohu plnili skvele. Keďže v tejto chvíli mi nič lepšie nenapadlo, prispôsobila som svoju chôdzu tak aby som nebola nápadná. Nevedela som odhadnúť či niekoho chytili alebo som zostala jediná nechytená ja. Priradila som sa k skupinke pri stožiari.
,,Dobre, dobre vzdávam sa!“
Začula som. Laura. Prebleslo mi mysľou.
Počula som ako im nejaký skaut hovorí že môžu íst zatiaľ do típka. Mojej unavenej mysli chvíľu trvalo, kým jej doplo že to povedal v množnom čísle. Možno som zostala sama. Začala som pomaly kráčať do lesa aby som získala trochu času.
,,Psst, hej!“
Obzrela som sa tým smerom. Awiči.
Uvidela som ju schovávať sa za nejakou búdkou. Zrejme latrína.
Les bol plný svetiel ktoré po nás pátrali.
Šanca na úspech nebola veľká ale skúsiť sme to mohli. Chvíľu sme sa rozprávali a následne sme sa rozbehli rovno k stožiaru…

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.