1. adventné zamyslenie

Ďakujem.

Jedno slovo. Len tri krátke slabiky. Zopár stotín trvá ich vyslovenie, a predsa vnesú do dňa farbu, do líc jamky a do srdca pokoj. Vôbec nie je ošúchané. Možno by som dokonca povedala, že ani zďaleka nie je ošúchané a je potrebné dnes, rovnako ako bolo vždy. Nikdy ho nie je dosť, nikdy nie je nevhodné, nikdy nie je hanba ho povedať a nikdy nad ním nie je potreba váhať. Ďakujem. Len ho vyslov a daruj druhému. Za čokoľvek. Úplnú drobnosť, banalitu, samozrejmosť. Za to, že ráno otvoríš oči a môžeš vkročiť do dňa, že si môžeš odkrojiť čerstvý chlieb, že ti maminka uvarí teplú polievku a spýta sa ťa aký si mala deň. Za to, že si dostala domácu úlohu a môžeš si splniť svoju povinnosť, že ti kamarát otvoril dvere, že prší a ty si môžeš čítať pod dekou v izbe knihu. Ďakuj len tak, lebo môžeš, lebo by to malo byť prirodzené ako to, že dýchaš.

Vždy keď dostaneš darček, zvykneš sa poďakovať, či nie? A čo je pre teba darček? Len niečo zabalené vo farebnom obale, peknej krabičke a uviazané mašľou?

Zamysli sa čo je pre teba darom a ďakuj zaň.

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.