Stopy.
Spomenula som si na milý úsmev pána predávajúceho noviny, ktorý ma pozdravil a daroval kompliment aj keď som si od neho tie noviny nekúpila. Spomenula som si na rozradostené dievčatko, ktoré v sandálikoch skočilo do jedinej mláky v parku a ošpliechalo svoju mamičku, ktorá si do tej mláky skočila hneď za ňou. Spomenula som si, že raz ma niekto pustil pri pokladni pred seba, lebo som mala len malý nákup, že mi niekto podržal dvere metra keď videl, že bežím, že niekto podložil kývajúci sa stôl v jedálni, že niekto zahodil odpadok z lavičky, hoci ho tam nechali tí, čo na nej sedeli pred ním. Spomenula som si na krásny nočný spev pod oknami, na to, že odpadkové koše boli vynesené, že na stole stála váza s čerstvými kvetmi, že knihy na polici boli zoradené podľa kategórii, že niekto povedal niekomu niečo veľmi múdre a hoci tá myšlienka nepatrila mojich ušiam, ja si ju aj tak od tej chvíle nesiem v mysli.
Spomenula som si na všetky tie drobné okamihy, jednoduché činy, nepatrné skutky, na všetky tie slová vyrieknuté slová od srdca, rozhovory meniace môj svet, krátke vety, ktoré sa mi stali mottom. Vo väčšine prípadov tí ľudia ani len netušia, že vo mne zanechali stopu. Stopu, ktorá ma sfarbila novým odtieňom obľúbenej modrej. Stopu, ktorá zmenila perspektívu môjho nazerania na okolie. Stopu, ktorá sa hlboko otlačila na mojej duši.
Všetko čo robíme a hovoríme zanecháva stopy nie len v nás samých, ale prináša ich aj do životov iných ľudí. Premýšľam, koľko ľudí si spomenulo na nejakú moju stopu.
