Na túto akciu som sa veľmi tešila, vedela som, že zažijeme veľké dobrodružstvo, a preto ma dosť sklamalo a zamrzelo, že sa na ňu nepridal žiaden skaut ani rover z Veľkého Zálužia. Bola to skvelá príležitosť stretnúť sa so skautmi z Banskej Štiavnice, stráviť spolu aktívny čas, byť v horách a podniknúť niečo akčné mimo klubovňu. Tak verím, že nabudúce nás už bude viacej. A ako nám teda bolo?
Bolo nám fantasticky! Ja som cestovala autobusom z Veľkého Zálužia a prestup v Nitre do Brezna som stihla len tak tak, lebo na Kyneku boli klasické zápchy. Avšak prestup v Brezne som už nestihla a tak som volala Filovi, že ako sú na tom oni. Síce mi povedal, že oni prestup stíhajú v pohode, tak ho nakoniec nestihli a všetci sme sa stretli na stanici v Brezne a šli spoločne do Pohorelej. Všetci znamenalo Filo, Boško, Žofka, Stela, Fifo, Jerguš, Bobino, Remi a ja. Pre mnohých z nich to bola vôbec prvá skautská akcia. V Brezne sme ešte našli pár štvorlístkov a mohli sme cestovať ďalej. Keď sme dorazili do Pohorelej, bolo už dosť šero, ale to nás neodradilo od toho, aby sme sa vybrali v ústrety nášmu piatkovému cieľu, a to k chate Andrejcová. Samozrejme sme celý čas stúpali, ale s menšími prestávkami, vzájomnou pomocou s nosením batohov, neutíchajú dobrou náladou, hviezdnym nebom nad nami a výhľadom na zaspávajúci život pod nami, sme to úspešne dobojovali. Odmenou nám bola teplá večera, ktorú naši chlapci šikovne ukuchtili na ohníku pri množstve turistov, ktorí na Andrejcoú už dorazili. Najedli sme sa a šli sme sa k neďalekému krížu pomodliť ruženec. Poviem vám, že modliť sa ruženec na tak nádhernom miesto, pod krížom a vedľa skautov, je úplne iný duchovný zážitok. Bolo to krásne! Keďže nás už dosť zmáhala únava, zložili sme sa kúsok od rozcestníka a zaspali pod miliónmi hviezd, len tak, pod nebeským širákom.
Sobotné ráno nás zobudilo jemnými slnečnými lúčmi, ktoré nenápadne vykukovali spoza zamračenú oblohu. Najedli sme sa, zbalili a prečítali si prvé z našich zamyslení na cestu. Vydali sme sa ďalej po hrebeni a mierili sme až na Ramžu, kde sme mali naplánované naše druhé prespávanie pod hviezdami. Cesta bola kopcovitá raz hore, raz hore, niekedy to bolo náročnejšie práve dolu, kolená sa nám trocha podlamovali, ale povzbudzovali sme sa a naše tempo bolo skôr pohodičkové, aby sme to zvládli bez zbytočného naháňania sa. Stela mala obuté úplne nové trekové topánky, takže ju riadne tlačili. Striedala ich podľa povrchu s teniskami. Filo a Boško niesli batoh Stele a Žofke a bol to od nich veľmi obetavý dobrý skutok, pretože sme mali naozaj dlhú trasu a museli sme ešte v ten deň doraziť na Ramžu, keďže sa nám míňala aj voda. Filov batoh sa postupne začal dokonca rozpadať. Najprv sa roztrhlo jedno pútko, potom druhé, zašiť to veľmi nešlo, tak si to Filo improvizačne zväzoval a dúfal, že mu batoh vydrží ešte pár hodín. Vydržal. Každopádne, väčšinu cesty sme boli vo výbornej nálade, smiali sa, rozprávali, jedli sušené jablká, sójové suky, Boškove cestoviny, vychutnávali si výhľady na každú stranu, preskúmali skalu a dokonca sme objavili aj posed! Jerguš to už od istého momentu putovania zvládal ťažšie, boleli ho kolená a kráčalo sa mu dosť obtiažne, tak ho v jeden úsek Filo vzal na plecia, pretože už bola dosť tma a Ramža stále v nedohľadne. Úspešne sme k nej však dorazili a opäť si spravili teplú večeru na ohníku vedľa množstva turistov. Vtedy Jerguš ožil, lebo rozhovory s neznámymi ľuďmi sú jeho veľkou doménou. Tak sme sa ešte porozprávali, najedli, Stela si požičala karimatku, našli sme vhodné pomerne rovné miesto na spanie a zaľahli sme spánkom pokoja, aby sme sa opäť raz prebudili do dňa, kedy nám Slnko samotné praje dobré ráno.
Mali sme pred sebou posledný deň nášho nízkotatranského putovania. Rovno sme s zbalili a vyrazili na cestu, aby sme stihli doraziť včas na Čertovicu, odkiaľ nám šiel autobus. Pri zastávke na raňajky sme ešte dojedli väčšinu jedla, ktoré nám zostalo, a to najmä Jergušove parenice a Remiho salámu. Čo sme nedojedli tam, dojedali sme na stanici v Žiari nad Hronom. Odtiaľ sa už naše cesty rozišli, Štiavničania odišli domov a ja do Nitry, kde som stihla sv. omšu na Klokočine a mohla som ísť spokojná, šťastná a naplnená domov. Bol to krásny a vzácny čas!
Mária
